Pridané dňa od Martin Bago

11076604_10203926579465681_707391051_oSlovenské hráčske základne sú v porovnaní s tými zahraničnými detskými tábormi. Aspoň podľa počtu členov. Napriek tomu v krajine pod Tatrami produkujeme elitné svetové hviezdy.

Známy žurnalista, filozof a spisovateľ Malcolm Gladwell vo svojej knihe Dávid a Goliáš venuje mnoho strán vysvetľovaniu, prečo to podceňovaným outsiderom občas vyjde a porazia povestného neporaziteľného Goliáša. Ak bude písať dvojku, snáď si pozrie výsledky našich športovcov, ktorí sú žiarivým príkladom toho, že motyka občas môže vystreliť. A je fajn sa na to pozerať v telke.

Sme malá krajina s málo obyvateľmi a (logicky) aj malým počtom športovcov. Aj v tej registrovanej hŕstke futbalistov, hokejistov či tenistov sa však z času na čas objaví Hamšík, Hossa alebo Hantuchová. Ak sledujete šport pravidelne, viete, že našincom sa Goliáša darí porážať naozaj často.

Zatiaľ čo iné malé krajiny sústredia svoju pozornosť a financie na výchovu mladých talentov v nemasových, často individuálnych športoch, my máme akúsi potrebu (či skôr chcenie) generovať tých najlepších v každom jednom športe. Ideálne vo všetkých naraz.

V starších kádroch ostalo toto myslenie ešte spred revolučných čias. Bývalé Československo malo špičkové reprezentácie v hokeji, hádzanej, futbale, volejbale, no jednoducho vo všetkom populárnom. Čechoslovákov však bol trojnásobok.

01StanMikitaLenže kto bol zvyknutý na poldeci po každom góle „našich“ dvadsaťkrát do roka, neuspokojí sa s jednými májovými majstrovstvami v hokeji. Nič nenabúra národnú hrdosť más viac ako dostať šestku od Dánov. Teda, ak opomenieme tie nádielky od bratov Čechov.

V NHL máme aktuálne aktívnych len 13 hokejistov. Iste, mnohí nadaní sa presťahovali do Ruska za KHL, avšak vypadla nám stredná generácia talentov. Sami skúste z pamäti vyloviť mená troch špičkových elitných hokejových útočníkov vo veku od 26 do 31 rokov.

Napriek tomu sa však môžeme tešiť, a predovšetkým byť hrdí, že stále máme v hre rekordérov ako Marián Hossa či Zdeno Chára. Dva trenčianske talenty už roky niekoľkokrát do týždňa dokazujú, že patria na svojich postoch k absolútnej svetovej špičke. A sú zo Slovenska.

Spomenúť musíme aj individuálnych športovcov, ktorí sa presadili v ostrej konkurencii len talentom a tvrdou prácou. Moravcová, Martikán, Sagan či Velez-Zuzulová súťažia alebo súťažili v individuálnych pretekoch s dvojkrížom na hrudi s veľkými úspechmi.

Napriek biednym podmienkam a malej podpore zo strany štátu naši športovci občas vedia vyraziť dych aj svetovým tímom. Pamätáte sa na výhru našich futbalistov nad Talianmi, ako obhajcami titulu, na MS 2010? Výrazy talianskych hviezd hovoria veľa.

Víťazstvo nad Azúrovými vyvoláva ešte spokojnejší úsmev na perách pri pohľade na štatistiky. Taliani totiž majú registrovaných 1 499 000 futbalistov. A my? Necelú tretinu, niečo cez 420 registrovaných, z ktorých väčšina hrá iba miestne ligy. Napríklad v Kanade hrá futbal viac žien ako u nás mužov.

Po pohľade na čísla našich hokejistov musí azda každý uznať, že ostatné hokejové úspechy sú malými zázrakmi, za ktoré môžeme vďačiť šťastiu, náhode, spomínanej motyke a mimoriadne talentovaným rodákom.

Podľa dát z minulého roka totiž na Slovensku hrá hokej aktívne niečo cez 11 tisíc hráčov, z ktorých len 2 122 patrí do kategórie seniori. Štatistikám registrovaných hokejistov vládne Kanada s takmer trištvrte miliónov hráčov. Vžite sa na chvíľu do role trénera kanadskej reprezentácie, ktorý vyberá 25 najlepších chlapov z trištvrte milióna, a teraz si predstavte, ako k výberu musí pristupovať tréner Vůjtek. Pre dokreslenie situácie, Česi majú registrovaných hokejistov zhruba 110 tisíc, teda desaťkrát viac ako my.

Hokejové úspechy modernej slovenskej reprezentácie si pamätá snáď každý náš čitateľ. Historické víťazstvo nad Ruskom vo finále Majstrovstiev sveta 2002 patrí k najpamätnejším športovým zážitkom každého fanúšika. Bondrov rozhodujúci gól niekoľko desiatok sekúnd pred koncom stretnutia spätne stále vyzerá ako fantazmagória hollywoodskych scenáristov.

Screenshot 2015-03-22 21.42.10Pre podobné spomienky pritom nemusíme siahať ďaleko. Len pred troma rokmi, na hokejových Majstrovstvách sveta 2012 vo Fínsku, sme vo štvrťfinále nafasovali Kanadu. Za súpera vtedy na ľad nastúpili mená ako Getzlaf, Sharp či Taveres. Zápas však v samom závere rozhodol Michal Handzuš a naši ašpiranta na titul poslali domov. Ako celé majstrovstvá dopadli snáď pripomínať ani nemusíme.

Občas súper, jednoducho, nemá svoj deň. Občas našich reprezentantov podcení, dúfa, že sa nebudú vzpierať. A občas dá najnižší hráč na ihrisku gól hlavou. Nečaká to tréner, nečakajú to fanúšikovia, nečaká to ani samotný hráč. Jednoducho sa to stane, a práve to je ten povestný Dávidov „headshot“, ktorý rozhodne. Svoje by o tom vedeli povedať aj Kamil Kopúnek, či Miroslav Stoch.

Z podobných výsledkov sa však netreba biť do pŕs, že patríme k špičke. Áno, krátkodobo sa naši športovci vedia vyšplhať na top priečky rebríčkov, podvyživená podpora mladých talentov však skôr či neskôr spôsobí, že naše farby spadnú tam, kam patria, do šedého priemeru.

Podstatné je tešiť sa z jedincov, ktorí to na vrchol dosiahli napriek slovenskému pasu. Choďte sa spýtať do porovnateľných krajín na Pobaltí, či do postjuhoslovanských štátov, komu držia palce oni. Garantujem vám, že toľko Hossov či Hamšíkov nemajú.