Ak si predstavíme slovo informatika, každému určite napadne niečo podobné. Niektorí si iste pomyslia na počítače, smartfóny, tablety, iní zas na programovanie, algoritmizáciu, spracovanie a šírenie informácií. Ide o vedný odbor, ktorý sa neustále vyvíja a zdokonaľuje. Pri šírení istých druhov informácií, najmä takých, ktoré chceme, aby ostali v utajení, nám slúži výborný nástroj – šifrovanie.  Veď predsa by sme boli neradi, ak by sa naše heslá, napríklad od sociálnych sietí, dostali do cudzích rúk bez ťažkostí. V tomto článku si priblížime informatiku minulosti, v období druhej svetovej vojny.
Je to už skoro osem desaťročí, čo sa Európou prehnal jeden z najničivejších konfliktov v histórií ľudstva. V období vojny je však veľmi dôležité, aby sa informácie dostali rýchlo a predovšetkým bezpečne z istého miesta na iné miesto. Umožňuje to vykonať rýchle strategické úkony , reagovať na rôzne situácie rozumne s cieľom utrpieť čo najmenej možných strát, či už ľudských alebo materiálových. Tieto informácie, samozrejme, musia ostať utajené pred potencionálnymi nepriateľmi. Nie vždy to však bolo také jednoduché.

Ešte pred dvomai desaťročiami skôr, v období prvej svetovej vojny, na komunikáciu často využívali telegraf v podobe Morseovej abecedy, alebo  pomoc  zvierat – najčastejšie poštové holuby. Nevýhodou telegrafu však bol fakt, že vašu správu mohli zachytiť celkom jednoducho. V prípade poštových holubov na malý kúsok papiera napísali svoje požiadavky alebo rozkazy, a následne vyslali svoje holuby na cestu plnú nebezpečenstva. Ak holuby museli preletieť nad nepriateľskými líniami, často na nich už striehli.

Prelom vo svete technológií nastal v roku 1931, keď taliansky fyzik, vynálezca Guglielmo Marconi vybudoval a prevádzkoval prvé rádio. Ešte v roku 1909 získali spoločne s Karl Ferdinand Braunom Nobelovú cenu za fyziku v oblasti rozvoja elektronickej komunikácie za pomoci telegrafu.  Guglielmo Marconi v roku 1897 založil prvú telegrafnú spoločnosť a prvýkrát vysiela na vzdialenosť 15km. V roku 1901 prebehla prvá cezatlantická komunikácia.

Korene šifrovacích zariadení siahajú do roku 1918, keď si nemecký inžinier Artur Scherbius patentoval šifrovací stroj na princípe rotorov. Jemu sa podarilo vyrobiť a zdokonaliť prvý fungujúci prototyp, ktorý nazval Enigma. Predaj v tom období bol minimálny. Tak ako iné, na rotoroch založené šifrovacie stroje, je Enigma kombináciou elektrického a mechanického systému. Mechanický systém je zložený z klávesnice, súborov rotačných valcov zoradených na jednej osi a krokového mechanizmu, ktorý otáča postupne jedným alebo niekoľkými rotormi pri každom stlačení. Šifrovanie prebieha nasledovne: po stlačení klávesu sa uzavrie elektrický obvod. Prúd preteká rôznymi súčasťami, až sa nakoniec rozsvieti jedna z mnohých žiaroviek na paneli, čím indikuje výsledné zašifrované písmeno.

O stroj v roku 1934 prejavila záujem nemecká armáda. Po úspešných testoch ho zaradil do svojho výstroja ako hlavný kódovací prístroj. Enigma zohrala veľkú úlohu počas 2. svetovej vojny ako hlavný šifrovací prístroj nemeckej armády. Prvé verzie stroja (civilná enigma) boli veľmi objemné a ťažké a navyše obsahovali písací stroj. Jeho rozmery boli 65×45×35 cm a vážil okolo 50 kg. Prvý raz sa šifrované správy zakódované pomocou Enigmy podarilo rozšifrovať poľským kryptológom v roku 1932. Stroje sa však neustále vyvíjali a zdokonaľovali.

Prvú vojenskú verziu, tzv. Enigma I. ,dostalo nemecké námorníctvo. Mala klávesnicu s 29 znakmi (A – Z a Ä, Ö, Ü), ktoré boli usporiadané abecedne a stroj používal 3 rotory. Táto verzia bola užívaná nielen armádou, ale aj ďalšími vládnymi organizáciami, a to nielen pred, ale aj v priebehu 2. svetovej vojny. Hlavným rozdielom oproti komerčnej verzii bolo pridanie ďalšej rozvodnej dosky, ktorá umožňovala prehodenie písmen na klávesnici, čo zosilnilo kryptografickú silu stroja.

V decembri 1938 armáda pridala 2 rotory do súboru, takže bolo možné vyberať celkovo z 5. V priebehu roku 1938 námorníctvo pridalo do súboru ďalšie 2 rotory a ďalší v roku 1939. Na výber malo námorníctvo teda celkovo 8 rotorov. Pre komunikáciu na vyššej úrovni sa používala tiež Enigma II. s 8 rotormi. V službe ale nezotrvala dlho, pretože bola nespoľahlivá a často sa zasekávala. Šifra armádnej Enigmy bola Nemcami považovaná za neprelomiteľnú a absolútne bezpečnú.

Rádiové signály sa síce šírili po okolí a dali sa zachytiť jednoducho, no boli silne zašifrované. K tomu, aby ste danú správu vedeli rozšifrovať, potrebovali ste svoj vlastný stroj Enigma, ktorý musel byť nastavený presne tak isto, ako stroj, z ktorého správa bola vyslaná. To však nebolo jednoduché, pretože existovalo vyše 159miliónov možných nastavení, a Nemci si nastavenie menili každý deň. Čiže na zistenie aktuálneho nastavenia mali kryptológovia niekoľko hodín pred tím, ako mohli začať odznova.

Prelomiť Enigmu sa podarilo spojencom počas druhej svetovej vojny, a to za pomoci iného stroja, ktorý zostrojil Alan Turing vo Veľkej Británií. Informácia o prelomení kódu bola jednou z najtajnejších.

Okrem Nemecka bola Enigma využívaná aj iných krajinách. Talianske vojnové námorníctvo prispôsobilo na vojenské ciele civilnú verziu stroja, nazývaného Kóder námorníctva D. Španielsko využívalo Enigmu počas občianskej vojny. Vo švajčiarskej armáde a diplomacii sa používali stroje pod označením model K alebo Swiss K, ktoré boli veľmi podobné civilnej verzii Enigma D. Enigma T, označená kódovým názvom Tirpitz, bola vyrobená špeciálne pre Japonsko.

Počet vyrobených strojov sa odhaduje na 100 000. Výskumníci tvrdia, že prelomenie Enigmy mohlo skrátiť druhú svetovú vojnu o 2 roky. Po skončení druhej svetovej vojny spojenci stále tajili, že sú schopní kódy Enigmy bez problémov dekódovať, preto ukoristené stroje predali najmä do rozvojových krajín. Tieto boli presvedčené, že šifra je stále bezpečná, a Enigmu používali ešte v 50. rokoch, ako pôvodnú tak aj jej modifikácie. To však poskytlo západnej (najmä britskej) špionáži veľké výhody.