Pridané dňa od oko

“Prečo chcem rozbiť atóm? Je to vedecky zaujímavé”

Ing. Prokop v románe Krakatit.

Štrnásteho júla roku 1945 sa o pol šiestej miestneho času zapálilo nad Novým Mexikom umelé slnko. Sila výbuchu bola tak silná, ako keby explodoval naraz muničný sklad s dvadsať tisícami tonami klasickej výbušniny trinitrotoluén.  V dejinách ľudstva vznikol nový strašlivý fenomén – atómová bomba. Cesta k nej začala skúmaním vlastností a zloženia hmoty. K životu ju priviedol projekt Manhattan.

Koncom devätnásteho storočia si ľudstvo kládlo mnoho otázok. Odpovede na niektoré z nich podstatne zmenili náš život, aj keď na začiatku išlo o čisto akademické projekty. V roku 1896, popri pátraní po podstate hmoty, Henri Becquerel dokázal, že zlúčeniny uránu sú rádioaktívne.  O dva roky neskôr objavili Pierre Curie a Marie Curiová rádioaktívny prvok rádium, bez ktorého by boli ďalšie výskumy v oblasti jadrovej fyziky nemožné.  V roku 1902 Ernest Rutherford vypracoval teóriu rádioaktívneho rozpadu a v roku 1911 nepriamo „objavil“ atómové jadro. Rutherfordov model atómu využil v roku 1913 Niels Bohr na vypracovanie teórie stavby atómu. Následne v roku 1932 James Chadwick objavil neutrón a Enrico Fermi v roku 1934 použil neutróny na bombardovanie atómového jadra. Stále to boli také akademické debaty, ktoré vychádzali z vedeckej zvedavosti. Oficiálne prvým, kto rozoznal a popísal reťazovú reakciu, bol Leó Szilárd. Možnosťami tohto experimentu bol tak užasnutý, že si dal princíp reťazovej reakcie v roku 1934 aj patentovať. Od tejto myšlienky bol už len krok k myšlienke atómovej bomby s ktorou prišiel v roku 1936. Je potrebné však napísať, že s myšlienkou atómových výbuchov ako prvý prišiel génius Karel Čapek v románe Krakatit, ktorý bol uverejnený v roku 1924. Je neuveriteľné čo všetko je v tom románe napísané. Od vedeckých postrehov až po hrôzostrašné dôsledky obyčajnej vedeckej zvedavosti.  Každému odporúčam, aby si tento román prečítal. Mimochodom, hlavným hrdinom tohto románu je inžinier.

V tridsiatych rokoch už nič nestálo v ceste rýchleho rozvoja atómovej fyziky, hlavne v európskych laboratóriách.  Na základe zistení Iréne Curiovej bol úspešne vykonaný  berlínsky experiment profesora Otta Hahna. Jeho skupine sa podarilo experimentálne rozštiepiť jadrá uránu, tak že ich ostreľovali  neutrónmi, pričom sa uvoľnilo veľké množstvo energie. Výsledky týchto pokusov nakoniec správne objasnila Lise Meitnerová, asistentka Otta Hahna, a jej synovec, Otto Frisch, ktorý v tom čase pracoval u Nielsa Bohra. Spoločne zaviedli termín „delenie jadra“ (ako analógiu k deleniu buniek v biológii) a vytvorili model delenia jadra uránu. Ukázalo sa, že jadro uránu predstavuje nestabilný útvar, ktorý je pripravený na delenie už aj pri malých podnetoch, a že pri jeho delení sú vzniknuté časti ľahšie asi o jednu pätinu hmotnosti protónu. Mimochodom, s myšlienkou nestabilnej hmoty, ktorá pri rozpade uvoľňuje obrovské množstvá energie, prišiel Ing. Prokop v románe Krakatit. Ako som už napísal, ten román si určite prečítajte.

Keď v januári roku 1939 odišiel Niels Bohr na kratší pobyt do Spojených štátov, stali sa dve veci.  Bohr si uvedomil, že vo fyzike došlo k udalosti veľkého významu a atómový výskum sa definitívne presťahoval do Ameriky. V USA sa v tom čase štiepením atómov zaoberali vedci pôsobiaci na Kolumbijskej univerzite v New Yorku, medzi ktorých patrili Enrico Fermi, Leó Szilárd, Walter Zinn a Herbert Anderson. Enrico Fermi a Leó Szilárd, potrebovali len niekoľko týždňov, aby definitívne sformulovali nové poznatky: atóm uránu je možné umelo rozštiepiť na dve časti, pričom sa uvoľní obrovské množstvo energie. Takmer okamžite pochopili, že praktické využitie štiepenia atómov môže viesť k skonštruovaniu neobyčajne výkonnej zbrane. Jedine Leó Szilárd si však zachoval zodpovednosť a apeloval na jadrových fyzikov na celom svete, aby prestali zverejňovať svoje štúdie z oblasti jadrového výskumu. Mnohí však s takouto iniciatívou nesúhlasili, najmä Enrico Fermi bol proti, pretože emigroval do USA z Talianska z dôvodu silnej cenzúry na tamojších univerzitách. Odpor vedcov k takejto iniciatíve bol samozrejmý, keďže ich hlavnou náplňou bolo práve rýchle publikovanie poznatkov. Ten tlak na publikovanie, bez ohľadu na dôsledky, poznáme aj dnes. Kvôli tlaku predstaviteľov Kolumbijskej univerzity bol napokon aj sám Szilárd nútený publikovať svoju prácu pod názvom “Reťazové reakcie v uráne“.

Bola to veľká udalosť, keď v lete roku 1939 priplával na lodi Hamburg z Nemecka do New Yorku Werner Heisenberg, ktorý sa zúčastnil na turné po amerických univerzitách, kde sa stretol s Fermim ale aj s Georgom Pegramom, vtedajším dekanom fyzikálnej fakulty na Kolumbijskej univerzite. Bolo mu dokonca ponúknuté miesto stáleho profesora na tejto univerzite. Aj keď Heisenberg nebol presvedčený nacista, ponuku odmietol a vrátil sa do Nemecka, kde bol počas druhej svetovej vojny hlavnou osobou nemeckého uránového projektu. Heisenber až po skončení vojny prehlásil, že “v lete 1939 mohlo ešte dvanásť ľudí zabrániť výrobe atómových bômb, keby sa navzájom dohodli“. Problémom bolo, že sa nedohodli.

Veľkým zlomom v celej histórii výskumu atómového jadra bol 17. jún  roku 1942, keď vedci predložili prezidentovi Rooseveltovi  správu, ktorá načrtla možnosti atómových zbraní. Rysovali sa štyri cesty na získanie štiepnych materiálov. V prípade uránu to mohla byť metóda difúzneho, elektromagnetického, alebo centrifugálneho delenia izotopov. Plutónium mohlo byť získavané reťazovou reakciou. V tom čase však ani vedci pracujúci na jednotlivých výskumoch nevedeli, ktorá metóda by bola najúčinnejšia a zároveň najrýchlejšia. Hlavným výsledkom tohto dňa však bolo rozhodnutie, že celý projekt už nebude pod správou vedcov, ale že ho bude riadiť priamo armáda, a tak už nebolo cesty späť. Ministerstvo obrany 18. júla za veliteľa atómových výskumov vymenovalo plukovníka ženijnej služby Jamesa C. Marshalla. Podľa sídla jeho štábu v newyorskej štvrti Manhattan vzniká aj nové označenie projektu – „Projekt Manhattan“. Dňa 13. augusta roku 1942 bol definitívne vytvorený nový útvar, ktorý dostal krycí názov “Projekt DSM”, (Development of Substitute Materials). Riaditeľom celého projektu bol menovaný brigádny generál ženijných vojsk Leslie Groves a plukovník Marshall získal funkciu hlavného inžiniera. Vedci sa v tomto projekte stali definitívne „hercami“ v absurdnom divadle. V divadle, kde pri hľadaní vedeckej pravdy, pripravovali desivé finále prvého bojového nasadenia atómovej bomby.

Nuž ľudské poznanie môže byť kľukaté a nie vždy prinesie prospešný výsledok. Na záver uvediem jeden dialóg z románu Krakatit, ktorý sa odohral, keď výbuch krakatitu zničí celé mesto aj s obyvateľmi a zničený tvorca výbušniny stretáva tajomného dedka, ktorý môže byť aj Bohom:

Ing. Prokop: Proč mne potkalo tolik věcí?

Dědeček: To se jen zdá. Co člověk potkává, vychází z něho.

Ing. Prokop: Dědečku, jednal jsem špatně?

Dědeček: Špatně, nešpatně. Lidem jsi ublížil.

Ing. Prokop: Byl jsem zlý?

Dědeček: Nebylo v tobě čisto. Člověk má víc myslet nežli cítit. A ty jsi se hrnul do všeho jako praštěný.

Nuž, tieto slová si je dobré pamätať, skôr ako sa pustíme do ľubovoľného projektu.

Napísal:

Peter Ballo