Pridané dňa od Daniel Misik

downloadHistória helikoptér, ako jedného z najväčších vynálezov 20. storočia, je všeobecne známa. Najprv to bol Leonardo Da Vinci, ktorý vďaka svojim podrobným štúdiám letu vtákov vytvoril dizajn prvej helikoptéry. No tento vrtuľník nikdy nevzlietol. Potom sa vynorili ďalší nadšenci, ktorí sa pokúšali zostrojiť funkčný prototyp tohto jedinečného stroja, a tak sa znova  pre jedenkrát potvrdilo známe úslovie, že vyšliapané chodníčky vedú väčšinou na latrínu, a že nie je umenie vystavať okolo chodníčka diaľnicu, ale vyšliapať ho.  Ten, komu sa podaril tento prvý  úspešný krok k lietajúcemu vrtuľníku, sa podľa odbornej literatúry stali Francúzi L. Bréguet a Cornu. Po nich už v značne uľahčenej robote pokračovali priekopníci Bothezata (1923), Pescaru (1923) a ďalšími až po vrtuľníky, ktoré vidíme dnes. No je naozaj pravda, že tento pomyselný chodníček vyšliapali skutočne Cornu a Bréguet? Vytvorili naozaj prvý vrtuľník na svete? Nie, až neskôr sa odhalilo, že táto česť patrí slovenskému vynálezcovi Jánovi Bahýľovi.

Niekedy sa nám do života pripletú situácie, ktoré nám vnuknú myšlienku natoľko nereálnu, no predsa vábivú, že jej nedokážeme odolať. A vtedy je už len na nás, či sa rozhodneme chytiť osud do vlastných rúk alebo svoje sny zavrhneme. Nejako takto sa cítil útly chlapík s fúzikmi, keď sa zúčastnil vzduchoplaveckej výstavy vo Viedni roku 1888. V ten deň ho totižto na výstave očarili lietajúce stroje, aviatika a myšlienka, že by ľudia mohli jedného dňa skutočne lietať. Táto predstava ho ako vynálezcu opantávala, až ju nedokázal dostať z hlavy. Rozhodol sa konať! Bol tu však malý problém. Žil v chudobnej krajine a armáda tam takéto rozprávkové vynálezy nefinancovala. Mal teda len jedinú možnosť… získať peniaze a vytvoriť, v čo veril.

V tom období už pracoval na jednom projekte, do ktorého vrazil peniaze zo svojich predchádzajúcich vynálezov. A tak netrvalo dlho a tridsiatnik Ján Bahýľ zhotovil parný tank, ktorý následne predstavil ruskej armáde. Táto chvíľa sa mala stať akýmsi krehkým mostíkom medzi budúcim úspechom alebo neúspechom. Rusi boli však tankom natoľko uchvátení, že ho okamžite kúpili a Jána finančne zabezpečili. Teraz mal kapitál a mohol sa pustiť do ešte veľkolepejšieho projektu, vynálezu vrtuľového vozidla. Ale kde začať? Dovtedy to bol len sen. Ako ho však premeniť na skutočnosť?

 

4S1931_-_copie

 

Vráťme sa však na úplný začiatok. Jan Bahýľ sa narodil 25. 05. 1856 v obyčajnej slovenskej dedine Zvolenská Slatina, obyčajnému roľníkovi Martinovi Bahýľovi a matke Zuzane Chovancovej. Bolo to len pár mesiacov po tom, ako zomrel Ľudovít Štúr.

Malo ho čakať celkom obyčajné detstvo. Absolvoval základnú školu v  rodnej obci a nastúpil na Banskú akadémiu v Banskej Štiavnici, no tu sa začal zaujímať o techniku a vynikať dokonalosťou v technickom kreslení. Jeho skutočný talent však ešte nemohol byť objavený. Bol to len jeden zo študentov na akadémii, ktorý zmaturoval s diplomom technického kresliča. Potom sa rozhodol nastúpiť do armády. Jeho schopnosti ho začali pomaly dobiehať. Rok po tom, ako nastúpil, si niekto na veliteľstve všimol, že akýsi mladík podáva zaujímavé technické námety a vylepšenia pre uhorskú armádu. Všetko z oblasti  techniky a stavebníctva. Netrvalo dlho a talentovaného Jána Bahýľa prevelili do technického štábu, a tam ho začali poverovať dôležitými a zložitými technickými úlohami. Popri tom dostal príležitosť študovať na Vojenskej akadémii vo Viedni a tú aj v hodnosti poručíka, ako odborník na vojenské opevnenia absolvoval.

Nasledovala činná služba. Slúžil vo všetkých kútoch Európy a budoval vojenské objekty. Pobudol v Ľvove, Krakove, potom v Charkove, Petrohrade a Kyjeve. Venoval sa rôznej vojenskej technike a bol spoľahlivý vojenský staviteľ. No jeho chvíľa mala ešte iba prísť.

A tá chvíľa prišla, keď sa pustil do tvorby vynálezov. Začalo to pozvoľna. V železničnej doprave sa venoval automatickému spájaniu vlakových súprav, vypracoval celý rad nápadov na zlepšenie delostrelectva a získal zopár patentov v hydraulike.

A potom? Potom navštívil vyššie spomínanú vzduchoplaveckú výstavu (1888) a úspešne skonštruoval parný tank. Ako však dokázal zostrojiť funkčný prototyp helikoptéry? Predsa len bol jeden z milióna nadšencov a potreboval skvelý nápad.

Dobrých 30 rokov po spomínanej výstave, dávno po smrti nášho vynálezca, v marci 1922 v časopise Letectví pod názvom „Letadla šroubová“, sa zverejnil rozsiahli článok o tom, že v Rakúsko-Uhorsku sa konštrukcií vrtuľníkov venoval istý Ján Bahýľ. Našiel sa aj dobový článok z roku 1895 z bratislavských novín Pressburger Zeitung, ktorý potvrdil pokusy tohto vynálezcu.

Články nadväzujú na obdobie, keď Bahýľ vojensky pôsobil v haličskom Lobzowe. Vtedy po rokoch práce na skiciach a prototypoch požiadal o patent tzv. Vzdušnej skrutky. Šlo o „vzducholoď“ poháňanú dvoma za sebou uloženými balónmi. Cez každý z týchto balónov bolo v špirále napnuté lano, ktoré malo svojim tlakom spôsobiť prehnutie obalu. Oba balóny tak mali vytvoriť závity skrutky, ktorá by sa pri otáčaní zavrtávala do vzduchu. Tento „vrtuľník“ bol postavený pre jednu osobu a bol poháňaný cyklickým šliapadlom. Dá sa teda povedať, že to bol lietajúci bicykel poháňaný šliapajúcim človek.

 

Helicopter_ColgPark_0051_Louise1 - Copy

 

Tento stroj však nedokázal vzlietnuť. Bolo to preto, že takáto mašina poháňaná ľudskou silou, bola energeticky nedostatočná na vzlietnutie. Napokon, už Da Vinci nakreslil plány vrtuľníka poháňaný štyrmi šliapajúcimi ľuďmi a ani jeho vynález by nebol vzlietol. Ak teda Ján Bahýľ vymyslel lietajúci bicykel, tak potom Da Vinci vymyslel lietajúci pelotón. Tak či onak, slovenský vynálezca si postupne začal uvedomovať, že ani Herkules by na takomto vrtuľníku nevzlietol a rozmýšľal nad alternatívnym pohonom svojho vrtuľníku. Chcelo to inšpiráciu.

Dekádu predtým v Amerike v roku 1985 získal Thomas Edison peniaze na výskum o lietajúcich strojoch. Použil telegrafický papier na tvorbu nitrocelulózy, vysoko horľavej a výbušnej latky, pomocou ktorej chcel riadenými výbuchmi zvýšiť výkon motoru s vnútorným spaľovaním. O niečo neskôr vyhlásil Edison, že to až tak dobrý nápad nebol, keďže mu pri jednom neriadenom výbuchu ohoreli vlasy a popálil spolupracovník. Povedal, že projekt opúšťa, pretože vtedajšie motory neboli dostatočne silné na pohon vrtuľových strojov.

Jána Bahýľ však využitie spaľovacieho motora muselo zaujať. Odstránil balóny, úplne zmenil koncept a pridal motor. A tak v roku 1895 skonštruoval vrtuľníka s dvoma stupňami štvorlistových ružíc s motorickým pohonom na benzín. Patent s číslom 3392 dostal 13. augusta s podpisom cisára Františka Jozefa 1.. Vrtuľník sa vzniesol  50 cm nad zem a Ján Bahýľ sa stal vynálezcom horizontálnej vrtule!

Vďaka jeho úspechu sa stal predsedom vzduchoplavebnej organizácie v Bratislave a po odchode z armády v roku 1900 sa rozhodol pokračoval vo vylepšovaní svojho vynálezu. Preto opätovne nadviazal kontakt so svojím starým priateľom Antonom Marshallom, v ktorého fabrike na výrobu kočov v Bratislave začal Bahýľ stavať novú verziu svojho vrtuľníku. Spolupráca Bahýľa s Marshallom na vedcových vynálezoch nebola žiadnym prekvapením. Už predtým medzi rokmi 95-97 postavili v továrni prvý automobil s benzínovým pohonom a akumulátorom v strednej Európe. Iróniou osudu je to, že práve autá sa neskôr v dvadsiatych rokov 20. storočia rozšírili po Slovensku tak, že zruinovali Marshallovú továreň na koče.

No v roku 1900 boli továrne úspešného podnikateľa ešte stále k dispozíciíi,a tak čoskoro vznikol vrtuľník menom Avion, ktorý bol poháňaný novým motorom (Antoinette), mal dva súosé rotory a jeho vrtule mali štyri listy. Dopredný let tohto stroja bol riešený naklápaním vrtuľníka, ktoré Bahýľ riešil zmenou jeho ťažiska, čo v skutočnosti zabezpečoval posun gondoly aj s pilotom.

Fakty ukazujú, že sa roku 1901 vzniesol viackrát do výšky 0,5 metra, o dva roky neskôr do výšky 1,5 metra a v máji 1905 sa predviedol Medzinárodnej vzduchoplaveckej federácii a preletel vzdialenosť vyše 1 600 metrov vo výške 4,3 metra.

Tento let sa dá považovať za obrovský úspech. Bahýľ však nemal vôbec chuť na oslavovanie. Keďže mu armáda neposkytla finančnú pomoc a nepodarilo sa mu nadviazať spoluprácu so zahraničnými vynálezcami a podnikateľmi, bol nútený sa ďalších pokusov s helikoptérou vzdať. Potom sa až do smrti utiahol do súkromia.

 

Cintorín_pri_Kozej_bráne_Bahýl (1)

 

Prišiel čas iných. Najprv vrtuľník Jacquesa and Louisa Bregueta, ktorý v roku 1907 vyletel do výšky neporovnateľných  0,6 metra na jednu minútu a bol veľmi nestabilný. Potom zas helikoptéra Cornuho do výšky 0,3 metra na dvadsať sekúnd. Dokonca Edison sa pokúsil v roku 1908 o akýsi comeback, keď si patentoval svoj vlastný dizajn helikoptéry poháňaný benzínovým motorom. No tento stroj nikdy nevyletel, a tak Edison Bahýľa vo vrtuľníkoch nikdy neprekonal.

Aj preto bol slovenský dokumentárny film o Jánovi Bahýľovi z roku 1978 nazvaný „Premožiteľ Edisona“ a rozprával príbeh vynálezcu, ktorý prekročil svojich konkurentov nielen vo vedomostiach, ale aj v čase. Odvtedy je okolo dokumentov o Jánovi Bahýľovi ticho. Azda v blízkej budúcnosti sa dočkáme biografického filmu o tejto zabudnutej osobnosti Slovenska, ktorá by si takúto poctu zaslúžila.

Zatiaľ sa môžeme tešiť akurát z jeho známok vydávaných od roku 1995, ceny Jána Bahýľa udeľovanej súčasným vynálezcom alebo jeho vlastného pomníka (sám si ho navrhol), ktorý stojí od 15. marca 1915 na evanjelickom cintoríne pri Kozej bráne v Bratislave, aj keď to už je iný príbeh.