Pridané dňa od oko

napísal Andrej Ferko

Úspechy slovenskej vedy 2012

Náš kultúrny kapitál sa skladá z viditeľného a neviditeľného. Vidíme vnútorným zrakom i na papieri odpovede a otázky a medzi nimi – hranicu viditeľného poznania. Nevidno postupnosť našich skutkov ani ich význam. Tieto štyri kvadranty nášho vnútorného sveta poznala už kabala a jeho prvú presnú mentálnu mapu objavil Pytagoras zo Samu pred vari 2600 rokmi – virtuálny svet ideálnej geometrie. Náš kultúrny kapitál sa cez mediálne kanály napája podľa politiky pamäti, globálnej, štátnej (u nás neprítomnej), lokálnej a individuálnej. Ako vravieva, podľa mojej skromnej mienky náš najvýznamnejší žijúci mysliteľ, pán profesor Vincent Šabík, jediným zdrojom kultúrneho kapitálu je autor. Súhrn autorských aktivít ekonómi označujú ako kreatívny priemysel a jeho podiel na svetovej produkcii predstavuje 7 percent, jeho rast v OECD dosahuje až 20 percent, EU za svetom aj rastom tohto podielu zaostáva, asi 2,6 percenta HDP (2003), no stále viac ako nemovitosti, potravinárstvo či chémia. Kratučko sa zamyslím nad vzťahom slovenskej mediálnej a politickej moci ku vede a kultúre, k autorovi. Koniec kratučkého zamyslenia, zamyslieť sa nebolo o čom.

Podľa bežných médií a bežných politikov slovenská veda neexistuje, dokonca neexistuje dvojako. Jednak mnohí neuznávajú pojem slovenská veda a jednak o nej mlčia. Ani najvýznamnejšie podujatia slovenskej vedy mediálnopolitickú dvojmoc nezaujmú a slovenské nobelovky sa udeľujú bez nich. Žijeme teda v dvojitom kráľovstve krivých zrkadiel a nalejme si čistého vína. Slovenská veda každoročne dosahuje významné úspechy na medzinárodnej úrovni. Skúsme narovnať aspoň tie dve najkrivšie zrkadlá a priniesť pod pomyselný stromček solídny kus radosti. Nedrobovoľky a nanútene máme k nej každoročne aj pachuť vinobrania. Nie víno, ale vina. (Vinobranie je chibny pojem, chiba v ňom dlhé í.) Mediálna i politická moc zavinili, že sme vo financovaní vedy a kultúry na všetkých možných chvostoch. Svoju vinu ani jej opakované jesenné vinobranie netušia, lebo pre ňu nemajú ani len jazyk. Poviem teraz pre nich naskrze nezrozumiteľnú vetu. Vývinový rad mysliteľov prispieva k filozofii dejín, ktorou sa riadi politika pamäti, z ktorej sa odvíja hierarchia hodnôt, priorít, podpora vedy a kultúry, čiže autorskej tvorivosti. Koniec nezrozumiteľnej vety. Národný umelec Karel Gott či vynálezca Rubikovej kocky priniesli svojej vlasti viac devíz ako niekoľko fabrík. Učím na dlhodobo najlepšej fakulte v dlhodobo najhoršom štáte. Ak chcete zabiť mačku, prineste ju pod padajúce balkóny matfyzu. Teraz v lete opadol prvý kus balkóna aj zo susednej elektrofakulty. Možno spoločne zbohatneme na politicky korektnom zabíjaní pomocou balkónov. Zvieratá chráni zákon, vedcov na Slovensku nie. Je nás o tretinu menej ako v roku 1989 a za všetkých v zahraničí sme ako štát nedostali ani halier refundácie. Žiak pomocnej školy Jozef Dubec mi raz na tréning džudo priniesol básničku: Slovákov je moc, chodievajú slabším štátom na pomoc.

V pojme slovenská veda mnohí a radi šípia nezdravý izolacionizmus, a tak vravia radšej o vede na Slovensku, čím sa však slovenskosť deklasuje na geografické vymedzenie. Nič nového, za nadvlády proletárskeho internacionalizmu a boja proti buržoáznemu nacionalizmu (slovenskému a židovskému) aj obmeny tohto boja za normalizácie (roky 50. a 70.) existovala stranícka smernica a vydavateľská prax, že sa takto premenovávalo – napr. Slovenská gotika na Gotiku na Slovensku, Slovenský šport na Šport na Slovensku. Prívlastky československý či maďarský sa však z neinternacionálnych dôvodov ponechávali… V tomto texte používam pojem slovenská veda v kompromisnom zmysle, do pokladnice svetovej vedy prispievajúcu vedeckú tvorbu v tímoch so sídlom na Slovensku – SAV, Matica slovenská, univerzitný a firemný vývoj a výskum… podľa Slovenskej akadémie vied, nie Akadémie vied na Slovensku.

Literárny fond bežné médiá označujú za prežitok socializmu. Pán prezident slovenského PEN-klubu Ladislav Ballek k tomu poznamenal, že prvý litfond založila ruská šľachta a bez štipendií by nevznikli diela oi. Turgeneva a Gogoľa. Keď riaditeľ fondu, dobrý duch slovenskej autorskej komunity, JUDr. Ladislav Serdahély, chce opraviť ďalšie klamstvá, bežné médiá nemajú priestor, jeho text je iba na www.litfond.sk. Dva hlavné výrobky bežných médií, Ján Slota a Nora Mojsejová, majú viac priestoru a času ako všetci slovenskí autori dokopy. Nasleduje ďalšia vedecká syntéza vo forme básničky. Slovenská veda nemá tvár, aj preto z nej býva nemá tvár. V roku 1845 založil Samuel Jurkovič Gazdovský spolok v Sobotišti, ako prvý v Európe. Možno aj preto nás v tom čase prezývali Angličanmi Uhorska, ako najpodnikavejšie etnikum. Členské bolo 30 grajciarov. Umelecké fondy spravujú peniaze za šírenie voľných diel aj diel žijúcich autorov a od prvého januára 2013 by postupne zanikli v dôsledku zrušenia koncesionárskych poplatkov. Zrušenie fondov po českom vzore by viedlo k obohateniu zopár indivíduí. Jedno také indivíduum predalo české vydavateľstvo Supraphon za 9 percent trhovej hodnoty, aj s autorskými právami generácií českých muzikantov. Po Čechách sa vtedy koncerty začínali minútou ticha. Dáme si minútku ticha za české fondy? Naproti tichu mnoho hluku v bežných médiách páchajú bežní analytici. Rozdeľujem si ich do troch pomocných kategórií – jedenásťroční, pätnásťroční a devätnásťroční. Jazyk prvých obsahuje pojmy na vyjadrenie pocitov, jazyk druhých má o dva pojmy viac, dobro a zlo, jazyk tretích obsahuje jedno zložitejšie slovo, napr. de-a-ci-difi—kácia. Bežní analytici píšu Slovensko s malým s, čo ich zneisťuje. Vyšla im v ústrety verejnoprávna oná a vyriešila dilemu tým, že namiesto s zaviedla dvojbodku. Tá sa ale ťažko vyslovuje, no videl som už často, ako sa o to najodvážnejší bežní analytici hrdinsky pokúšajú. Preto namiesto Slovensko, naša vlasť, razia pojem táto krajina, skrátene ták. Najbežnejší analytici asi radia prezidentovi. Keď podpísal faktické zrušenie fondov, pomyslel som si, že nemám prezidenta. Potom som si to prázdno opravil. Máme prezidenta, všetci autori, dokonca štátnicky mysliaceho prezidenta. Náš predseda rady Literárneho fondu, Oto Kořínek. Keď napíše štátnický text, tak spravidla padne minister kultúry (to sa stalo už dvakrát). Bežné médiá ho bežne chvália ako geniálneho prekladateľa, no jeho štátnické texty musí uverejniť časopis intelektuálnej elity. Aj ten všetky vlády pre istotu každý druhý týždeň finančne cenzurujú a nesmie ísť, tak ako všetky kultúrne časopisy, na internet. Na Slovensku je to tááák.

Keď už ale slovenská veda medzinárodne zahviezdi, médiá sa nenadchnú. Slovenský autor získal európsku cenu za vedeckú knihu s dotáciou 125 tisíc evár. Fernando Gil International Prize. Kontrolná otázka – viete o tom? Ak nie, môžu za to médiá, nie slovenské médiá. Úspech môjho kolegu na matfyze, prof. Ladislava Kvasza medializovali české médiá… Médiá na Slovensku, aby sme boli presní, utajujú či relativizujú slovenské úspechy. Pôsobia tu záujmy, ktoré si neželajú slovenskú vedu, nemedializujú, neprídu ani na pozvánku a tlačovú správu šup do koša. (Česť dvom-trom výnimkám ako Ivica Ruttkayová.) Ich fundamentalistickou metódou je NEHIERARCHIZOVAŤ, nerozvíjať vedomie kvality, aby bolo miesto pre Slotu s Mojsejovou. Lež hierarchizácia slovenskej vedy podľa kvality perfektne beží – slávia sa matičné „slovenské nobelovky“, Ceny Literárneho fondu a SAV za najvýznamnejšie knižné diela, hľadá sa Vedec roka, vo svetových databázach citačného ohlasu (SCI) každodenne pribúdajú položky, o ktoré sa opiera prémia Literárneho fondu za vedecký ohlas, vlani Vlado Černý spočítal svoje citácie na jediný článok o simulovanom žíhaní, 750 SCI, máme majstrov ako Vlado Bužek s tisíckami citácií, Tomáš Vinař je najmladší autor, ktorý publikoval v Nature, Marek Buchmann je najmladší autor, podľa ktorého pomenovali asteroid, vyhodnocujú sa ocenenia Slovak Gold, evidujeme patenty, odovzdávajú sa chudobné štátne vyznamenania, udeľujú sa ceny, prekladajú sa najvydarenejšie diela do svetových jazykov, mladí vedci vo svete súťažia a víťazia, na našej fakulte máme jednu stenu, plnú zlatých medailí, presnejšie zlatých diplomov. Spravuje ju fenomenálny tréner informatickej reprezentácie, RNDr. Michal Winczer. A keby sa našim fyzikom či chemikom, ktorí tvoria na svetovej úrovni, výnimočne zadarilo, preniklo by na verejnosť zrejme tak, že im – povedané jazykom bežných médií – hrozí Nobelova cena. Hm… Mal som tú česť nedávno večerať s profesorom Osheroffom. Nositeľ Nobelovej ceny slovenského pôvodu Douglas Osheroff sa sem prišiel stretnúť s mladými vedcami a namiesto od novinárov, od jednej dievčičky dostal rozkošnú až úchvatnú otázku. Aký je to pocit dostať Nobelovu cenu? Lebo ja by som odpadla. Pre bežné médiá nezaujímavé, v novembri bude pod jeho záštitou Festival vedy a techniky: zase raz uvidíme tú medializáciu… Slúžil som ako porotca vo svetovej súťaži mladých vedcov, ktorá bola v Bratislave. Tam som si vyslúžil ten nečakaný bonus, osobne sa stretnúť s nobelistom, ktorý sem prišiel kvôli mladým vedcom, ktorí pre bežné médiá neexistujú, ani keď rozpošlú pozvánky na Festival vedy a techniky, ktorý tradične parádne organizuje Amavet na Prírodovedeckej fakulte. V slobodnej krajine, v Rakúsku, sa vysiela každý podvečer o vede a v Nemecku každý deň o kultúre, u nás má v tom čase svoju reláciu Kriminoviny iba organizovaný zločin, ktorý práve cez tento svoj mediálny kanál dokonca oznámil vypísanie odmeny na hlavu ktoréhosi svedka. Veda na Slovensku? Iba týždeň do roka. Týždeň vedy. Plus jedna Noc, Noc výskumníkov. Len na priateľstvo so Sovietskym zväzom sme mali kedysi viac – celý mesiac. A celoročnú strechu na podujatia…

Publikum a mienkotvorbu by teda mohlo obohatiť ročne okolo sto elitných tvorivých ľudí, ktorí práve zažiarili a radujú sa na rozdiel od opozeraných zabávačov naozaj, reálne sa tešia z vedeckej úrody a sú MÚDRI. Médiá na Slovensku ale ani múdrych ľudí, ani ich myšlienky a úspech nechcú, ani keď im dávajú Krištáľové krídlo ako pred časom tuprítomnej ľúbeznej bytosti prof. Daniele Ježovej. O múdrosť nie je záujem, lebo by mohla prispieť k pocitu hrdosti. Vo verejnej mienke nemá vzniknúť dojem, že slovenská veda napreduje a má úspechy. Ideálom médií je, jemne povedané, bulvár. Hodnotový systém bežných médií prof. Matúš Kučera tipuje na dve položky – závisť a nenávisť. Predstavujem si, ako prezident Ivan Gašparovič precitne a zvolá bežné médiá aj bežných politikov a vyhlási, že ako štátnik nepodpíše žiadny zákon, kým mu nepríde na podpis jeden jediný, protichvostový zákon, ktorý schvália všetkými hlasmi, zákon protichvostový, ktorý nastaví ako prvé pravidlo tvorby štátneho rozpočtu európske financovanie vedy a kultúry, lebo už to nie je ani hanba, ale hanba hanbúca, hanba všetkých hánb, vyháňanie mozgov… Nie je pravda, že niet peňazí. Nie sú európske, ale balkánske priority. Mozgy vyháňame nielen von, ale aj dnu. Najvýznamnejší žijúci dramatici Peter Jaroš a Osvald Záhradník sa už 20 rokov nedožili premiéry, všetci učitelia márne štrajkujú a postupne odchádzajú do firiem či po privýrobkoch. Z ktorého chudobou a biedou rozptýleného učiteľa vyrastie náš najslávnejší učiteľ ako Aurel Stodola? Pred storočím mu ďakoval Albert Einstein… Vinu za vyháňanie mozgov oboma smermi nesie tupá dvojmoc, bežné médiá a bežní politici, bez rozdielu obchodných značiek. Chýba im štátnické myslenie, nemožné bez filozofie dejín… bez estetiky štátu… v tomto myslení sa predbiehali prezident Masaryk s novinárom Peroutkom, v budovaní štátu, za sústredenej pozornosti verejnej mienky v rozvoji štátnej myšlienky, z ktorej máme iba jediný riadok v preambule ústavy z roku 1992, autorom tohto riadku je prof. Ľubo Fogaš. Odvtedy nič. Vo filme našu diagnózu presne pomenovala Jana Dudková, umenovedkyňa z akadémie. Je to sebakolonizácia, autori v disidentskom postavení, veda neraz na kolene i na kolenách, tímy podhranične podvyživené. Stav vedy a kultúry vizualizuje osud poslednej strechy – umelci sú teraz bezdomovci, bez Moravian a Budmeríc, vedci majú Smolenice. Zatiaľ. Milan Rúfus by napísal: Horí ohník, horí, my tu pri ňom chorí. Nevidím to čiernobielo, je to celé čierne.

Kde teraz nájsť v tejto dvojtemnote záblesk radosti? Toto má byť predsa oslava! Kde ale tu a teraz vziať nádej a slávnostný pocit? Sme tu, ako každý rok, pánubohu za chrbtom, do neba vysoko, ku vláde ďaleko, ale – najlepší z najlepších. Našťastie máme aj svoj vnútorný svet, náš spoločný priateľ René Descartes, ktorý sa pre svoju kariéru vedca rozhodol práve tu u nás – ako najatý vojak-žoldnier pri obliehaní Nových Zámkov – rozdelil našu skúsenosť na res extensa a res kogitans. Máme v sebe jednotlivo aj kolektívne silu najsilnejšiu, dvojsilu, ktorá jediná prekonáva aj smrť, silu tvorivosti a silu pamäti. Na tomto okršleku, ako by vari povedal Mináč, náš dnes už zakázaný autor, na tomto okršleku nám srdce hupká vozvysok, ako by zaspieval Hviezdoslav, náš neznámy národný básnik, dnes by sme povedali nie srdce hupká vozvysok, ale endorfín, tu sme doma, nie ešte, ako vo svete vonkajšom, kde nám našu strechu môžu ukradnúť, ale vo svete vnútornom, kde neprší, kde sme doma boli i budeme naveky, tu sme svoji, tu máme svoju oázu šťastia, ako by povedal fenomenológ Fink, tu sme v najblšej krajine sveta súčasťou najúchvatnejšieho obdobia svetovej vedy. V tejto sfére a v tejto ríši pri hranici poznania máme múdrych študentov, teraz sme potvrdili prémie pre 99 víťazov Študentskej vedeckej konferencie z fakúlt po celom Slovensku, o mesiac máme na programe stredoškolákov, v olympiádach svetovo úspešných mladých vedcov, mávame každoročne asi 50 stredoškolských medailistov, z mojej pozorovateľne vidno sejbu aj kontinuitu na dlhodobé dôvody na radosť.

Cenami SAV sa hodnotia mimoriadne výsledky vedeckej práce a popularizácie vedy. „Slovenské nobelovky“ za celoživotný prínos a na úrovni 100-tisíc korún každoročne udeľuje Matica slovenská. Nobelovky nesú mená našich najlepších ľudí – Hronského, Sokola…, ktorý tak ako Beethoven či Liszt chodili tuná po okolitých uliciach, no žiadna z nich nesmie niesť ich meno. Slovenské nobelovky a prestížne prémie vďaka Matici slovenskej takmer 20 rokov tvoria klub špičkovo tvorivých a svetovo významných osobností. Jedinú z týchto cien udelili in memoriam – Alexander Dubček, o ktorom stále nevedno, ako zomrel.

Vrcholné výročné ceny za vedeckú a odbornú literatúru dotované 50-tisíc korunami v prepočte do evár udeľuje Literárny fond v štyroch kategóriách a doposiaľ si pamätáme dvoch dvojnásobných nositeľov, pána profesora Grusku a pána európskeho akademika Juraja Hromkoviča. Obaja svetochýrni vedci učia v zahraničí, v slobodných krajinách, kde má vzdelanie cenu a učiteľ úctu. V roku 2012 ceny a prémie prevzali autori za diela, ktoré sa dajú stručne hodnotiť ako jedinečné či pioniersky objavné.

Literárny fond vyhodnocuje aj dve prémie za vedecký ohlas: Prémiu za trojročný vedecký ohlas a Prémiu za výnimočný vedecký ohlas na jedno dielo, za rok 2012. Prehľad všetkých ocenených a premiantov uverejnil Literárny (dvoj)týždenník, môžu sa ako každý rok slobodne šíriť ústnym podaním a na stránke www.litfond.sk.

V živote máme jediný skutočný majetok – čas nášho žitia. Stretáme sa tu dnes nad dielami a pri príležitosti myšlienok a kníh, ovzácnení našej pamäti, príspevku do pokladnice ľudského poznania. Preto sme dnes tu, tomuto venujeme svoj čas, lebo práve toto má pre nás najdôležitejší zmysel. Uznať tých najlepších. Ako tu poznamenal historicky najmladší prémiovaný 16-ročný autor knihy, tieto ceny by mali najlepším tvorcom odovzdávať najvyšší ústavní činitelia. Povedala mi ale jedna múdra dáma, doktorka vied, že keby sa mala stretnúť a nedajbože vyfotografovať s ktorýmkoľvek politikom, tak by sem neprišla, lebo uznáva iba slušných ľudí.

Hovorím toto aj rád aj polorád, lebo na viac ako na prémiu sa nám nepodarilo zabezpečiť krytie. Predstavujem si, že raz aj tieto prémie budú cenami, nevraviac o medializácii našich cien v priamom prenose – so súťažou missiek na pozadí.

K poloradosti však prispieva aj fakt, že počet príspevkov na rozdiel od nárastu v knižnej oblasti v porovnaní s minulosťou poklesol. Nebolo preto možné udeliť všetky prémie. Keď som sa minule zamyslel nad historickými príčinami, ostalo tu veľmi smutno. Nespomeniem ani štátom tajené odhady o masovej emigrácii mladých vzdelancov na úrovni čias najtuhšej maďarizácie. Napriek tomu stále máme nádej, že prídu lepšie časy a istotu, že aj dnes sa dá doma na Slovensku tvoriť na špičkovej úrovni. Odchod preč spravidla rieši individuálny ekonomický či rodinný problém, ale reálnu zmenu doma musia uskutočniť tí, ktorí neodišli. Hoci mnohé tímy už sú pod kritickou hranicou, odhadujem, že slovenská veda ako celok ešte nie. Máme neprestajne a každoročne ľudí, ktorí skvelo napredujú doma. Aj v tom máme výbornú tradíciu, bibliograf Rizner a botanik Holuby v temnom storočí útlaku vytvorili svetovo uznávané diela. Aj v tých najbezútešnejších časoch sme tu mali ohromných ľudí, na ktorých úspech sme mohli byť hrdí, vždy nás malo a má čo – ako vraví klasik – pohladiť po duši.

Na záver by som sa chcel podeliť o rýdzi pocit radosti, že napriek všetkému sa i tentoraz urodili v slovenskej vede skvelé, krásne a múdre myšlienky. A každému autorovi želám zo srdca len to najlepšie a keby sme sa dovtedy nevideli, tak už aj veselé Vianoce a štastlivý nový rok. Ďakujem za Váš čas.