Najväčší šok nezažije zahraničný študent, keď príde do novej krajiny, ale keď sa vráti do domov. 

Nemajú poňatia o tom, čo na nich čaká späť po návrate do ich krajiny – „Post Erasmus syndróm“. Oni nevedia, ako strašné ich dom bude vyzerať, svoje mesto buď príliš studené, alebo príliš horúce, univerzita nudná ako nikdy predtým, televízia úbohá, ich priatelia len priemerní… budú premožení depresiou tak obrovskou ako mrakodrap v Kuala Lumpur. Budú odmietať všetko, čo nie je spojené s ich Erasmom. Syndróm postihne všetkých, bez výnimky, ale intenzita a dĺžka sa bude líšiť. Vzhľadom k tomu, že je to len syndróm, ktorý je z definície len dočasný stav, vec, ktorá musí nakoniec odznieť… aby sa nestal patetický.

Od Fiorella de Nicola z Antropologia dell’Erasmus. Partire studenti, vivere sballati, tornare uomini (« Antropológia Erasmus. Odchádzame ako študenti, zničí naše životy, vraciame sa ako dospelí»)

 

Prejdime si ale postupne, čo sme si už písali o Erasme.

Ako sa hovorí, nič dobré sa nedá získať ľahko. Tak aj na to, aby si sa dostal na Erasmus, musíš prekonať nástrahy byrokracie a presedieť pár večerov pri počítači pri výbere najvhodnejšej školy a predmetov. Avšak, keď sa tam dostanete, skoro všetci sa zhodnú na tom, že to stálo za to. 9 z 10 ľudí, čo boli na Erasme v Barcelone, tvrdia, že to bol ich najlepší rok života. Ja patrím medzi tých deviatich. Je to semester (alebo rok, záleží od vášho šťastia) plný samostatnosti, nových skúseností, priateľov, zážitkov, spontánnosti, zábavy cestovania, lásky, pohody a objavovania. Vezmime si pôvod mena Erasmus. Má latinské a grécke korene a znamená „milovať“ (podobnosť s bohom lásky Erosom tiež nie je náhodná). Študijný pobyt v zahraničí je nezabudnuteľný zážitok, ktorý vám od základov zmení život, a s tým aj hodnoty. Zatiaľ čo v zahraničí sa meníte postupne, sotva si to všimnete. Deň po dni ste odlišnejší od toho, čo ste boli pred odchodom. A potom sa to stane. Vrátite sa domov, ktorý sa za ten čas aj máličko zmenil, ale hlavne ste sa zmenili vy. V tomto príbehu to nie je ani tak rieka, ktorá sa zmenila, ale je to úplne iný človek, ktorý do nej vstupuje. Po Erasme sedíš v teplom a útulnom domove a hlava sa zapĺňa chmúrnymi myšlienkami. Čakajúc na správu o botellón party, ktorá nikdy nepríde. Už sa viac nezobudíš o 11 ráno na pláži, vyspatý na slnku po nekonečnej noci osláv. Nepožičiaš si auto, aby si vyrazil poznávať mestá juhu, pretože to sa jednoducho doma nerobí. Na Erasme si to bol len TY, nemusel si sa starať o názor rodiny, priateľov ani spoločnosti. Odteraz už žiadne dlhé rozhovor so „známymi“, ktorých si práve spoznal. Žiadne jedlo, ktorého pôvod nepoznáš (ale aj tak chutí skvelo). Nikto, kto s vami vyroní slzu, keď uvidí kastanety, býka alebo Banderasa v reklame na pančuchy.

Po návrate sa zdá, akoby sa všetko spomalilo. A to je strašidelné. Na Erasme je to ako ísť na vodných lyžiach. Uháňate veľkou rýchlosťou po vodnej hladine. Je to adrenalínové, zábavné a vzrušujúce. Keď po návrate spomalíte, zrazu vás už vodné lyže nedržia nad vodou a vy sa zrazu začnete ponárať pod hladinu.

Ako sa z nej ale dostať? To záleží od každého zvlášť. Väčšinou pomôže čas. Postupne si človek začne zvykať na svoje staré prostredie. Opäť spomalí na pred-erasmovskú rýchlosť. Iná situácia je, ak sa človek rozhodne, že nechce naspäť spomaliť. Že sa mu život na vodných lyžiach páči. Vtedy sa snaží predĺžiť si Erasmus doma a začne sa stretávať s Erasmákmi v Bratislave. Tentokrát už má možnosť spríjemniť Erasmus novým ľuďom. Pozná krajinu a mesto a môže ju ukázať Erasmákom tak, ako mu ju (ne)ukázali na jeho Erasme. Takto sa dá z Post Erasmus Depresie dostať postupne a bezbolestne.